Foto-slovník
Čas, expozičný (Exposure Time)
Doba, počas ktorej je svetlocitlivá vrstva (čip, film) vystavená prúdeniu svetla cez objektív, sa nazýva expozičný čas. Meria sa v sekundách a jeho dĺžka ovplyvňuje expozíciu podobne ako clona.
Rozsah expozičného času na bežných fotoaparátoch začína na hodnote 1/4000s, na kvalitnejších prístrojoch 1/8000s. Takáto krátka doba osvitu spoľahlivo "zmrazí" takmer každý pohyb na scéne. Napríklad idúce auto odfotené expozičným časom 1/4000s bude na fotke zobrazené ako stojace. Nevýhoda krátkeho času je potreba veľkého množstva svetla na scéne; jednoducho povedané, svetlo musí "stihnúť" osvietiť film alebo čip za krátky čas.
Za dlhý expozičný čas sa vo fotografii považuje doba cca 2 sekúnd a viac. Takáto expozícia umožňuje rozmazať pohyb na scéne a vytvoriť tak kreatívnu fotografiu. Dlhý expozičný čas sa používa aj na fotografovanie slabo osvietených nehybných scén - typická téma je nočná panoráma mesta.
Clona (Apperture)
Zariadenie, ktoré mechanicky reguluje množstvo svetla prechádzajúce objektívom, sa nazýva clona. Je to kruhový otvor v strede objektívu, pričom regulácia množstva svetla sa deje za pomoci zväčšovania a zmenšovania tohoto otvoru.
Na označenie clony sa používa Clonové číslo F, ktoré sa dá vypočítať ako F = f / d, kde f je ohnisková vzdialenosť objektívu a d je priemer otvoru clony. Toto číslo sa v označeniach objektívov často vyskytuje v tvare f/clona, napríklad f/2.8.
Clona má vplyv na hĺbku ostrosti - čím viac je otvorená, tým menšia hĺbka ostrosti vznikne na fotografii.
EV (Exposure Value)
Ak chceme korektne exponovať fotografovanú scénu, musíme poznať množstvo svetla, ktoré na nej existuje. Na vyjadrenie množstva tohto svetla sa vo fotografii používa jednotka EV.
EV (po slovensky expozičná hodnota, tento výraz sa však veľmi nepoužíva) bola zavedená pre svoju jednoduchosť. Danú scénu s danými svetelnými podmienkami totiž možno odfotiť rôznymi spôsobmi: raz s dlhším časom a vyššou (viac uzavretou) clonou, druhýkrát s krátkym časom a otvorenou clonou, tretíkrát môžeme ponechať čas krátky, clonu uzavretú a zvýšime citlivosť ISO. Všetky tieto spôsoby však budú mať rovnakú hodnotu EV.
Príklady:
| Clona | Čas | ISO | EV | Scéna (príklad) |
| f/8 | 1/250s | ISO 100 | 14 EV | deň, polooblačno |
| f/2.8 | 1/4000s | ISO 200 | 14 EV | deň, polooblačno |
| f/2.8 | 1/30s | ISO 800 | 5 EV | nočná diaľnica s autami |
| f/5.6 | 1/125s | ISO 400 | 10 EV | pár sekúnd po západe slnka |
| f/5.6 | 1/125s | ISO 800 | 9 EV | desať minút po západe slnka |
Okrem vyjadrenia množstva svetla sa teda EV používa aj na vyjadrenie trojkombinácie clona - čas - ISO, pričom každá takáto kombinácia má svoju presne danú EV. Naopak to však neplatí, jedna hodnota EV vyjadruje niekoľko kombinácií, čo demonštrujú prvé dva riadky tabuľky príkladov.
Ďalšia dôležitá vlastnosť EV je, že pri zdojnásobení množstva svetla na scéne sa zvýši o 1 a pri polovičnom množstve svetla sa zníži o 1 - jej priebeh je teda logaritmický. Toto demonštrujú posledné dva riadky tabuľky príkladov.
Ako referenčná hodnota 0 EV bola stanovená kombinácia f/1, 1s a ISO 100; teda dokonale otvorená clona, expozičný čas 1 sekunda a citlivosť ISO 100. Inými slovami, ak je scéna korektne exponovaná touto trojicou hodnôt, je na nej 0 EV množstva svetla.
ISO citlivosť (ISO Speed, Film Speed)
Snímací prvok fotoaparátu je svetlocitlivá vrstva schopná zachytiť svetlo, ktoré na ňu dopadá cez objektív. Množstvo svetla, ktoré táto vrstva potrebuje na zosnímanie scény, určuje jej citlivosť.
Na meranie citlivosti čipu alebo filmu vzniklo veľa štandardov (ASA, GAST, ISO, DIN, ..), avšak do éry digitálnej fotografie sa prepracovala iba norma ISO. Najbežnejšie používané hodnoty ISO sú 100, 200 a 400, pričom ISO 100 je referenčný štandard používaný pre rôzne charakteristiky fotografických zariadení (smerné číslo blesku atď).
Na väčšine digitálnych fotoaparátov je možné zvoliť si ISO citlivosť snímača a kedykoľvek ju meniť. Túto možnosť nemajú filmové prístroje; ISO citlivosť je určená typom použitého filmu a dá sa zmeniť len jeho výmenou.
Menšia citlivosť produkuje čistejšiu a technicky kvalitnejšiu fotografiu, ale potrebuje viac svetla (vyžaduje buď menšiu clonu alebo dlhší čas). Vyššia citlivosť vyžaduje menej svetla, ale zvyšuje šum (digitálne fotoaparáty) a zrno (filmové prístroje), kvôli čomu sa potom znižuje optická kvalita snímky (kresba, rozlíšenie atď).
Korekcia expozície (Exposure Compensation)
Automatika fotoaparátu sa snaží čo najlepšie odhadnúť hodnoty času a clony pre ideálnu expozíciu. Fotoaparát však "vidí" scénu len ako súbor oblastí s väčším či menším jasom, nevidí predmety, nerozozná pozadie od popredia, nechápe súvislosti a vzťahy objektov na scéne.
Vo väčšine bežných situácií je automatické meranie relatívne presné a použiteľné. Pre tie ostatné prípady je tu korekcia expozície. Bežné fotoaparáty dovolia korigovať expozíciu v jednotkách EV (exposure value) od -2EV po +2EV v krokoch buď 1/2 EV alebo 1/3 EV.
Ak napríklad fotíme tmavého psa na snehom zaviatej lúke, automatika bude vidieť veľkú oblasť veľmi jasnej bielej a malú oblasť tmavej hnedej farby. Ak by prebehlo meranie na čisto bielej ploche, výsledkom bude krátky čas - svetla je dosť. Meranie na samotnom psovi by zvolilo oveľa dlhší čas, pes je tmavý. Pomerové meranie urobí vážený aritmetický priemer týchto dvoch hodnôt, pričom váha bude veľkosť plochy. Je teda jasné, že expozícia bude "bližšie" k snehu než ku psovi; sneh bude pekne prekreslený a len jemne preexponovaný, zatiaľ čo pes bude tmavý a výrazne podexponovaný. My sme však primárne chceli fotiť psa a jeho chceme korektne exponovaného; na snehu nám nezáleží. Nastavíme teda korekciu expozície na +1EV (alebo viac) a výsledná fotografia už splní naše očakávania.
Ohnisková vzdialenosť (Focal Length)
Ohnisková vzdialenosť je vzdialenosť prvého člena optickej sústavy objektívu od snímacej plochy (políčko filmu, čip, digitálna stena, matnica, ...).
Čím dlhšia je ohnisková vzdialenosť, tým menší výrez scény bude zachytený na fotografii a tým väčšie bude priblíženie. Naopak, s kratšou ohniskovou vzdialenosťou sa zväčšuje výrez scény a priblíženie sa zmenšuje.
Okrem toho ohnisková vzdialenosť ovplyvňuje aj to, ako rýchlo sa stráca ostrosť pred a za hranicou hĺbky ostrosti - menšie ohniskové vzdialenosti produkujú pomalšiu stratu ostrosti, pri väčších ohniskových vzdialenostiach klesá ostrosť rýchlejšie.
Objektívy sa podľa ohniskovej vzdialenosti delia na širokoúhle (malá ohnisková vzdialenosť = široký snímací uhol), normálne (majú uhol snímania zhruba zodpovedajúci ľudskému oku) a teleobjektívy (veľká ohnisková vzdialenosť = malý uhol snímania a veľké priblíženie). Hlavne pri lacnejších fotoaparátoch sa však používajú predovšetkým objektívy s premenlivou ohniskovou vzdialenosťou, tzv. zoomy.
Orezový faktor (Crop Factor)
Ohnisková dĺžka objektívu nie je jediná vec, ktorá ovplyvňuje uhol záberu. Ďalším činiteľom je veľkosť svetlocitlivej vrstvy (filmu alebo čipu).
Pri filmových fotoaparátoch je táto veľkosť pevne daná: 36 x 24mm; je to rozmer klasického filmového políčka a používa sa ako v lacných kompaktoch, tak aj v drahých zrkadlovkách. V digitálnej fotografii sú veci omnoho zložitejšie: keďže veľký čip je veľmi drahý, výrobcovia fotoaparátov začali používať menšie svetlocitlivé plochy.
Uhol záberu konkrétneho objektívu na rôznych rozmeroch čipu je možné určiť pomocou tzv. orezového faktora. Ten hovorí, koľkokrát menšia je strana čipu v porovnaní s filmovým políčkom. Zároveň toto číslo udáva multiplikátor, ktorým je treba vynásobiť ohniskovú dĺžku objektívu, ak chceme zistiť, aký uhol záberu zodpovedá danému sklu na filmovej zrkadlovke.
Napríklad objektív s ohniskovou dĺžkou 50mm nasadený na zrkadlovku s orezovým faktorom 1.6 bude mať uhol záberu rovnaký, ako objektív s ohniskovou dĺžkou 80mm na filmovej zrkadlovke (80mm = 50mm x 1.6). Rozmer filmového políčka je teda štandard, na ktorý sa prepočítavajú ohniskové dĺžky všetkých objektívov.
Najlacnejšie kompakty majú crop faktor 6 - plocha ich senzoru je 6x menšia ako plocha filmového políčka. Digitálne zrkadlovky nižších tried majú crop factor 1.5 (Nikon, Sony, Pentax), 1.6 (Canon) a 2 (Olympus, Panasonic). Zrkadlovky s čipom rovnako veľkým ako filmové políčko (tzv. full-frame) majú orezový faktor 1.
Vyváženie bielej (White Balance)
Vyváženie bielej farby je kalibrácia čipu digitálneho fotoaparátu tak, aby zaznamenával farby rovnako ako ľudské oko.
Mozog človeka si totiž vizuálny vnem prispôsobuje. Biely list kancelárskeho papiera sa nám javí vždy biely; či už je osvetlený žltým svetlom žiarovky alebo modrou oblohou. Fotoaparát však nemá takúto možnosť, nevie sa "oklamať" - zaznamenáva farby také, aké naozaj sú. List papiera pod klasickou žiarovkou bude na fotografii žltý. Ak ho chceme vidieť na fotke tak, ako sme ho videli na scéne (biely), musíme použiť vyváženie bielej, t.j. musíme ukázať čipu, akú farbu považuje v danom momente naše oko za bielu (prípadne neutrálnu sivú).
Väčšina fotoaparátov má nastavenia bielej pre najbežnejšie situácie uložené v pamäti - priame slnko, zamračená obloha, žiarovka, neónka a podobne.